reklama

Máj 1969: rifle, botasky a Marča M.

Máloktoré značky sa u nás tak zažili a stali sa takými nadčasovými, že sa začali používať pre celý sortiment podobných výrobkov, ako sú Rifle a Botas. Prečo som k nim priradil Marču M.? Bola stelesnením pojmu krv a mlieko. Túžili síce po nej iba všetci chlapci  z našej ulice, možno štvrte, ale ak ktosi, hoci aj po rokoch, spomenul jej meno, každý, kto ju poznal, privrel oči, zhlboka sa nadýchol a nechal pracovať svoju fantáziu, tí šťastnejší aj svoje spomienky. Marča M. bola niečím výnimočným, po čom som popri rifliach a botaskách ako 14-ročný najviac túžil .

Písmo: A- | A+
Diskusia  (19)

Rifle.

V šesťdesiatom deviatom sa nohavice na voľný čas ešte volali texasky, z ktorých jedny, v Československu tá najlepšia značka, boli Rifle. Dali sa kúpiť iba v Tuzexe, aj to len vtedy, ak práve dostali tovar, vystáli ste dlhý rad a mali to šťastie, že sa vám ešte ušli. No a v neposlednom rade bolo treba na ne peniaze, teda bony. Boli to peňažné poukážky, ktoré štát vymieňal za západnú menu. Dali sa kúpiť od vekslákov približne za 5 Kčs. Rifle stáli vtedy 17 bonov, čo bolo pre mňa tak veľa, že by mi na ne nastačilo ani niekoľkomesačné vreckové.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

"Je tu jedna možnosť, poďme si zarobiť na vykládku", potešil ma môj kamarát Jojo. Spolu s Ondrom, ktorý mal tiež hlboko do vrecka, sme sa rozhodli zarobiť si. Nemali sme síce ešte občianske preukazy, ktoré od nás vyžadovali, ale všetci sme sa už vytiahli cez meter osemdesiat, športovali sme, boli sme fyzicky zdatní. Pomohla nám však Jojova mama- pracovala v stavebnej firme, ktorá potrebovala brigádnikov na nočnú vykládku vozňov, takže nás tam vzali aj bez dokladov. Trúfli sme si odrobiť 3 noci za sebou od piatku do nedele. Maringotku na vykláde sme našli hneď, mala na stene veľký názov satvebného podniku. Šéfoval v nej brigádnik- dôchodca, ktorý nám rozdal rukavice s tým, že zatiaľ nič neprišlo, do rána máme pohotovosť. Natiahli sme sa na prične, chvíľu sme študovali cennník prác, dúfali sme, že na vykládku príde niečo také, na čom poriadne trhneme. Potom sme snívali, na čo všetko by sme mohli minúť zarobené korunky. Jojo nás všetkých tromfol- zarobené peniaze chcel minúť s Marčou M. S predstavami, ako si užívame s Marčou M. sme zaspali. Ráno nás dôchodca zobudil, sklamaným nám dal iba 16 Kčs za pohotovosť s tým, že večer nás znova čaká. A veru čakal- aj s lopatami. Prišiel vozeň s voľne loženým vápnom, ktoré bolo treba najprv nasypať do papierových vriec a tie potom preložiť do pristaveného nákladiaku. Jeden z nás držal a viazal vrecia, druhý lopatoval, tretí odnášal. Asi po hodine sme zistili, že takto nič nezarobíme, nestihneme to ani za tri dni. Zmenili sme to. Každému sme na spodok desiatich vriec naložili toľko, aby postáli a potom si ich každý dosýpal aj odnášal. Do rána sme naložili dve tatrovky a zistili sme, že máme spálené predlaktia. Pri prenášaní vriec sa nám na spotených rukách hasilo vápno. Dostali sme za to bomba keš- po 70 Kčs. Celý deň sme prespali. Večer sa nám ani jednému nechcelo ísť znovu, ale aby sme nebolo sráčmi a nenechali v tom kamarátov samých, prišli sme všetci. Došli dva vozne železných zárubní. Tie sme do druhej po polnoci vyložili a ešte do rána aj zdriemli. Teraz to už bolo za menej- za 40, ale celkom fajn. Rifle boli v suchu, ostalo aj na rande s Marčou M. Ráno namiesto do školy sme si išli dať ošetriť ruky.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Botasky.

Na prvom jarnom atletickom tréningu som zistil, že tretry si už neobujem, cez zimu mi narástli nohy aspoň o jedno číslo. Od hospodára oddielu som dostal 250 Kčs, aby som si kúpil dvoje tretier, jedny bežecké, druhé skokanské. Počas celej zimy boli vo výklade športovej predajne Maratón vystavené bielo- modré kožené tenisky- Botasky. Bola to novinka, lebo dovtedy bola športovo- vychádzková obuv plátená. Vždy keď som išiel okolo, pomyslel som si: Tie by sa mi zišli. Cez zimu som na našom žabníku hral hokej v plátených tramkách, ktoré mi raz- dva premokli, nohy mi oziabalo, aj keď som mal dva páry vlnených ponožiek. Korčuľovať sa tam pre trstinu nedalo, baganče sa šmýkali, jedine gumená podrážka trampiek vyhovovala, ale botasky by boli úplne super... Hodili by sa aj k mojím novým rifliam, ktoré by som si chcel vziať na rande s Marčou M. Mohol by som si na ne zarobiť podobne ako na rifle, ale keď som sa pozrel na svoje obviazané zápästia, hneď som tú myšlienku zavrhol. Napadlo mi, že by mi stačili aj jedny tretry. V bežeckých by sa dalo aj skákať a namiesto skokanských si kúpim botasky. Tretry boli tiež značky Botas. Malo to však jeden háčik. Botasky stáli 125 Kčs a ja som potreboval paragon na dvakrát 117 Kčs za tretry. Riskol som to- vypýtal som si vyskúšať tretry aj botasky. Keď som mal platiť, usmial som sa na predavačku:"Milá pani vedúca, chcel by som vás poprosiť, aby ste mi na jeden bloček napísali dvakrát tretry, rozdiel v cene doplatím na druhom bločku. Veľmi by som chcel tie botasky." Predavačka sa na mňa pozrela:" Keď si ma tak pekne oslovil a poprosil, prečo nie"- vrátila mi úsmev. Mal som už aj botasky, ostávala ešte

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Marča M.

Keď Jojo vyslovil svoju túžbu minúť zarobené peniaze s Marčou M., uvedomili sme si s Ondrom, že aj mi sme to vždy chceli, iba sme si mysleli, že je to pre nás nedosiahnuteľné. Okolo Marči M. sa točili oveľa starší chclapci a aj nie jeden muž sa za ňou otočil. Teraz, keď to už jeden z nás vyslovil nahlas, sa nám zdalo, že to už nie je také nereálne. Navrhol som teda, že by sme mali všetci v jeden deň navrhnúť Marči M. rande- možno niektorý z nás uspeje. Ak náhodou áno, ostatní dvaja sa stiahnu, dodal Jojo, ktorý bol do nej buchnutý až po uši. S tým sa nedalo nesúhlasiť. Dohodli sme deň D- najbližší piatok, aby sme prípadne cez víkend mohli ísť na rande. Marču M.som počkal pred telocvičňou, chodila na džudo. Srdce mi búšilo až niekde v krku, nohy nechceli poslúchať. Povedal som jej, že sa mi o nej sníva a rád by som jeden taký sen prežil aj v skutočnosti. Kým som to zo seba súkal, pozerala sa do zeme, trhalo jej kútikmi úst, čakal som výsmech. Zdvihla oči:"Zajtra o druhej za panelárňou.Teraz nemôžem, ponáhľam sa domov". Najprv ma zaliala horúčava, o chvíľu neskôr aj obrovská radosť. Ledva som stihol povedať, že budem tam a už jej nebolo. Za panelárňou bolo naše miesto. Stále som tu niečo vymyslel, Jojo dal tomu reálnu podobu a Ondro nás v tom nikdy nenechal samých. Boli sme kamaráti. Už zajtra o druhej som sa tam mal stretnúť s Marčou. Doparoma, zajtra o tretej mám hádzanú, to bude krátke rande. Ale aspoň budem mať čo vyprávať Jojovi a Ondrovi- tú hádzanú sme mali spolu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Prišiel som o päť minút dve. Už tam bolo Jojo, keď ma zbadal, navreli mu žily na krku, stisol päsť. Ešte som ho takého nevidel. Vykročil som k nemu, chcel som mu povedať, že viem, že mu na nej záleží, ale vybrala si mňa, nedalo sa teda neprísť. Nestihol som, dobehol Ondro. Došlo nám to. Pozvala nás všetkých troch, dobehla nás. Zrazu sa poza kopy panelových nepodarkov vynorila . Bez slova zobrala Joja za ruku a zmizli spolu v panelovom bludisku. Tak a je to jasné. Sadli sme si s Ondrom pod jednu z háld a rozprávali sme si svoje príbehy. Niekto sa ma dotkol. Stála predomnou, Joja nikde. Povedala iba poď. Zdvihol som sa a šiel. V jednej uličke si ma pritiahla k sebe, zacítil som jej vôňu. Bozkaj ma, posmelila ma. Poslúchol som. Padal som do bezodnej studne, užíval som si ten voľný pád, bolo mi jedno, či z nej niekedy vyleziem."Zmeškáš zápas"pošepla- katapult späť do reality."A pošli sem Ondra".Vystriedali sme sa pri strážení našich športových tašiek a bozkávaní s Marčou M. Na zápas sme prišli s Ondrom spoločne, rozjarení z rovnakého zážitku. Cestou sme sa dohodli, že Jojovi povieme, že naše priateľstvo je pre nás prednejšie ako Marčine bozky, aj keď nám za nimi bude ľúto. Keď nás Jojo uvidel, len sa trpko usmial, mal lesklé oči. Nálada sa mu zlepšila, keď sme mu povedali na čom sme sa dohodli. Vraj ženy ničia priateľstvá. Marča M. naše utužila. Nejaký čas sme ich spolu vídavali, chvíľu bol šťastný a veselý. Onedlho už opäť väčšinu času trávil s nami. Na nič sme sa ho nepýtali. Vytušili sme, že niektoré ženy sa vlastniť nedajú, dajú sa iba získať.

Táto skúsenosť mi pootvorila dvere do sveta dospelých. Zistil som, že ak niečo veľmi chcem, dokážem to vlastnými silami. A poznanie, že veci sa dajú získať nielen tvrdou prácou, ale aj ináč- ľahšie, ma pripravilo onedlho si prevziať občiansky preukaz a stať sa " plnohodnotným budovateľom socialistickej vlasti". 

Rifle značky Super Rifle vlastním a nosím dodnes. Botasky, retro vzor z roku 1966, sa začali znova vyrábať, dostanem ich od manželky pod stromček (možno?), zase ich budem nosiť. Marču M. nosím v sebe tiež. Štyridsať rokov som ju nevidel, ale keď privriem oči, nadýchnem sa, znovu cítim jej vôňu, dotyk pier... 

Peter Kobelák

Peter Kobelák

Bloger 
  • Počet článkov:  52
  •  | 
  • Páči sa:  28x

Väčšinou som v menšine. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu