Len Fico nazabúda na staré dobré MDŽ. Pôvodne významný pamätný deň, venovaný boju za zrovnoprávnenie žien, sa v čase reálneho socializmu zdeformoval na oslavu pracujúcej ženy. Pritom ženy pracovali odjakživa, ibaže v socializme im umožnili pracovať ešte ťažšie, údernícky, aj vo vyslovene chlapských profesiách, kde bola potrebná fyzická sila, či technická zdatnosť. Ženy mali pracovať a o správnu výchovu detí sa mal postarať štát. Stranou organizované oslavy ženy končili väčšinou polámanými, zvädnutými klinčekmi, zabudnutými kuchynskými utierkami a smutným pohľadom na podgurážené ženy. Dobre, že to skončilo.
Vychcaný politik, či dobrodruh neťaží z nostalgie našich žien za starýmu časmi, ale z našej trestuhodnej nedbanlivosti. Našim ženám veľa dlhujeme: stačí im málo a sú vďačné každému, kto si na nich spomenie. Nevadí im, že to niekto robí vypočítavo, kvôli svojej popularite, neraz aj dehonestujúco podpásovým humorom a repeťákmi, dôležité je, že je s nimi. Keby tie ženy mali doma skutočných mužov, ísť na Ficove oslavy MDŽ by ich ani nenapadlo.
Voči ženám máme obrovské podľžnosti. Sme s nimi málo, takmer nikdy ich nechválime, takmer všetko od nich berieme ako samozrejmosť, sme nevďační. Svoje resty si prinajlepšom vykupujeme darčekmi, hoci vieme, že by chceli niečo iné, niečo, čo sa nedá kúpiť. Pritom vytvoriť domov a poriadok v živote muža dokáže iba žena. Bez nich by náš život nemal význam.
Nevieme sa premôcť k prirodzeným, každodenným prejavom úcty, lásky, nežnosti, k pravidelnej, nevynútenej pomoci. Je pre nás ťažké byť pozorným, galantným, chápavým partnerom, synom, priateľom, kolegom. Byť takým, pre mnohých z nás, nie je dosť chlapským. V dnešnej rýchlej dobe sú pre nás prvoradé pracovné povinnosti, tie sú dôležitejšie, ako naše vzťahy k ženám.
Ako keby sme si nechceli a nevedeli uvedomiť, aká pozitívna a príjemná by bola odozva našich žien aj na malú zmenu v našom chovaní. Netreba veľa, len sa nad sebou trochu zamyslieť. A môžeme sa prejaviť aj oveľa jednoduchšie, ako to dokáže Márai, stačí aj holá veta, niekedy netreba ani slov, vystačia aj gestá či skutky. Naše ženy na to čakajú a zaslúžia si to.
A čo vy na to, pán Márai?
Vďaka ženám. Som vďačný tebe, ktorá si ma porodila. A tebe, ktorá si mi bola manželkou. A tebe, ty tretia, desiata, tisíca, ktorá si ma obdarila jediným úsmevom, nehou, vrelým pohľadom, na ulici, pri rozlúčke, utešovala si ma, keď som bol osamelý, keď som sa bál smrti. Ďakujem, že si mala plavá vlasy. A tebe za to, že si bola biela. A tebe, lebo si mala krásnu ruku. A tebe, lebo si bola hlúpa a dobrá. A tebe, lebo si bola múdra a veselá. A tebe, lebo si bola trpezlivá a veľkodušná. A tebe za to, že si mi svojimi vlasmi zakryla tvár, keď som zlyhal a chcel sa skryť pred svetom, a tebe za to, že tvoje telo poskytlo môjmu teplo, keď mi bolo v samote života zima. A vďaka ti, že si mi porodila dieťa. A tebe, lebo mi raz mäkkými prstami zatlačíš viečka. A tebe, lebo si mi ponúkla chlieb a víno, keď som bol hladný a smädný. A tebe za to, že ti z tela vyžarovala slasť. A tebe, lebo si bola dobrá ako zvieratá. A tebe, lebo ti telo rozvoniavalo ako zem na počiatku života. Vďaka ženám, vďaka.
