A čo vy na to, pán Márai: o Sándorovi Máraim

Autor: Peter Kobelák | 22.2.2011 o 0:07 | (upravené 22.2.2011 o 15:51) Karma článku: 7,61 | Prečítané:  1355x

Sándor Márai je bezpochyby najvýraznejšia literárna osobnosť Košíc. Môžeme mu stavať sochy, otvárať pamätné izby a nosiť k nim vence a stuhy, pomenúvať po ňom inštitúcie. To všetko je na nič -  ak ho nečítame a nič sa o ňom nedozvieme. Ak neprijmeme ponúknutú stoličku pri jeho súsoší na fiktívny rozhovor s ním, s jeho dielom, akokeby ani nebol.

26522316.jpg

Márai je v slovenskom prostredí takmer neznámy, hoci jeho diela v českých a slovenských prekladoch vychádzajú už vyše desať rokov. Slovenský čitateľ mu veľa dlhuje. Snáď sa konečne dostane do povedomia širšej verejnosti vďaka jednej z nosných tém Košíc- európskeho hlavného mesta kultúry 2013, ktorou bude práve život a dielo Sándora Máraiho. Do toho termínu má byť celé jeho dielo dostupné v slovenčine. V maďarčine je už prakticky teraz. Kým vo svete diela obľúbeného a uznávaného autora opakovane vychádzajú v obrovských nákladoch, u nás ho iba začíname objavovať. Rovnaký význam aký má nemecky píšúci Franz Kafka pre Prahu a Čechy, mal by mať aj maďarsky píšúci Sándor Márai pre Košice a Slovensko. Čaká nás však ešte veľmi dlhá cesta k tomu, aby Slováci považovali Maďara Máraiho, tak ako Česi Nemca Kafku, za svojho autora. Pritom Márai je pre našinca oveľa pochopiteľnejší autor, a tiež aj v šírke záberu a počte diel Kafku ďaleko predstihuje. Márai písal drámy,romány, novely, poviedky, básne, eseje, glosy. Prispieval do novín, veľa sa o ňom dá dozvedieť z jeho denníkov.

Márai, hoci prežil polovicu života v exile, bol celý život Košičanom. Ku vzťahu k mestu, kde sa narodil a ktoré sformovalo jeho osobnosť a svetonázor sa v mnohých dielach vyznával. Bol svetobežníkom, ale iba tu sa cítil doma.

Márai bol patriotom, bol Maďarom. Písal iba po maďarsky. Nenápadne, ale bezvýhradne sa hlásil ku svojej národnosti, hoci v emigrácii tým riskoval, či ho budú prekladať a vydávať.

Márai bol antifašistom a antikomunistom. Už vo svojej počiatočnej tvorbe otvorene kritizoval, parodizoval fašizmus. Neskôr sa ostro vyhranil voči komunizmu v r. 1948 emigroval. Po revolúcii v r. 1956 zakázal vydávať svoje diela v krajinách východného bloku dovtedy, kým odtiaľ neodíde posledný sovietsky vojak.

Márai bol mešťanom, v synonymnom pomenovaní, občanom. Bol presvedčený o tom, že život k lepšiemu, dokáže zmeniť iba občianska spoločnosť.

Márai bol Európanom, hoci svoj život dožil v Amerike. Vo svojich dielach napísaných hlavne počas 2. sv. vojny predvídal, že všetky problémy, či už historické, národnostné, či sociálne sa dajú vyriešiť jedine v zjednotenej Európe.

Márai bol v neposlednom rade človekom, spisovateľom. Náročným na seba a svet, ktorý ho obklopoval, žijúci pre svoju prácu, ktorá bola pre neho poslaním. 

Máraiho tvorba je geniálna v tom, že je univerzálna. Všeľudské hodnoty a čo najlepšie vysporiadanie sa s peripetiami  života, zaujmú rovnako ženu z domácnosti ako intelektuála, veriaceho i ateistu, mladého hľadajúceho sa človeka aj starca, ktorý berie život s nadhľadom. Pre toho, kto sa ešte s Máraim nesretol, a chce si o ňom vytvoriť prvý obraz, dovolím si poradiť: začni s Knihou byliniek. Tak ako má niekto na nočnom stolíku bibliu, ja tam mám práve túto knihu. Podobne ako spomenutá biblia, aj táto sa dá čítať hocikde, kde ju otvorím. Vždy v nej nájdem inšpiráciu, alebo dobre mienenú radu bez mentorstva, či životom autora overenú skúsenosť a pravdu. Niekde jednoduchým, inde zložitejším, ale vždy zrozumiteľným spôsobom odpovedá na základné i všedné, každodenné otázky bytia človeka, jeho zodpovednosti a miesta v ľudskej spoločnosti, poslania a osudovosti umelca, spisovateľa. Táto kniha mi tiež pripomína, v dobrom slova zmysle, kalendáre z čias Hrebendu, kde si každý našiel to svoje. Toto však platí pre celé jeho dielo.

Márai sa nedá čítať ľahko a rýchlo. Takmer každá jeho veta čitateľa núti zamyslieť sa, hľadať súvislosti. Prečítané v ňom ešte dlho doznieva. Máraiho nekompromisnosť, pravdovravnosť bez ohľadu na následky a náročnosť je v dnešnej povrchnej, uponáhľanej a nevšímavej dobe pre nás veľmi potrebná. Vo svete, kde kraľuje priemernosť, bezmyšlienkovitosť a konzum, kde chýbajú morálni vodcovia spoločnosti, v čase nesúčasnej cirkvy, v dobe úplatných politikov a skorumpovaných predstaviteľov štátnej moci, v krajine kde kultúra je popoluškou, je jeho umelecký a morálny kredit a tiež jeho duchovný a ľudský rozmer inšpirujúci a jeho odkaz nadčasový.

 

A čo vy na to, pán Márai?

...žiť a písať sa má tak, ako keby každý náš čin mal byť posledný v živote, ako keby za každou napísanou vetou kládla bodku smrť. Iba vedomie smrti zbavené precitlivelosti, strachu a nepodstatnenej zbabelosti dodáva nášmu životu a písaniu skutočnú dôstojnosť. Žiť a písať treba osudovo, čiže pokojne, veľmi pozorne, s rovnakým nasadením, dbajúc na svet i na seba, na svoj rozum i vášne, na úmysly ľudí a na vzťahy k vesmíru. Je to jediný postoj hodný človeka: viac od nás nežiada ani Boh.

Spisovateľ vždy tak trochu stojí na horiacej hranici. Niekedy ho opekajú na miernom ohni, niekedy zas v šľahajúcich plameňoch. A takisto ako vierou posadnutých fakírov, ktorí v chladnom vytržení prejdú bez zranenia, bez emócií požeravých uhlíkoch, ani spisovateľov nechráni pred popáleninami tretieho stupňa nič, iba ich viera a posadnutosť, ktorá je úplne chladná, neoblomná a nemilosrdná voči sebe i druhým. Obleč si tento azbestový odev, vyslov pravdu, prejdi cez plamene.

Spisovateľ by nemal od sveta nič očakávať. Všetko, čo mu môže svet poskytnúť - peniaze, majetok, uznanie, rád za zásluhy, spoločenské vyznamenanie -, spätne vplývana jeho prácu, na jeho duševnú rovnováhu, na morálnu silu jeho diela. Spisovateľ by nemal chcieť postavenie spoločenskej autority, čím väčšmi stúpa jeho spoločenské uznanie, tým väčšmi jeho dielo stráca morálnu váhu. Spisovateľ nesmie mať nijaký titul ani hodnosť, môže mať len jediný titul, hodnosť -  svoje meno. A jeho jediným majetkom na tomto svete je jeho dielo.

Aj posledným výdychom budem ďakovať svojmu osudu, že som bol človekom, a že aj v mojej temnej duši svietila iskierka múdrosti. Videl som zem, nebo, ročné obdobia. Spoznal som lásku, úlomky skutočnosti, túžby a sklamania. Žil som na zemi a pomaly som pookrieval. Jedného dňa umriem: aké je ešte aj to úžasne bežné a jednoduché! Mohlo sa mi pritrafiť niečo iné, lepšie, veľkolepejšie? Nemohlo. Zažil som to najväčšie a najveľkolepejšie, čo existuje - ľudský osud. Nemohlo sa mi stať nič iné ani lepšie. 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Žitňanská: Dnes sa spochybňuje liberálna demokracia, populizmus je na vzostupe

Ani ľudia s hypotékou nemusia prísť o bývanie, ale po osobnom bankrote musia úver dosplácať.

KOŠICE KORZÁR

Nervozita v Košiciach rastie: Raši prosí o pokojné rokovanie

Primátorovi sa nepáčia výzvy aktivistov.

PLUS

Zamrzla a nebilo jej srdce. Potom vstala z mŕtvych

Žena bola hodiny mŕtva, zmrzla na kosť a zažila zmŕtvychvstanie.


Už ste čítali?