reklama

Holokaust: príbeh Mengeleho maliara

..."Feld Frida, Feld Ignác, Feld Lajoš, Feld...Ištenem, Lajoš báči! Veď je to môj učiteľ kreslenia! Ten maličký, milý, trpezlivý učiteľ. Ako sa mi len venoval, viedol moju ruku k istote" spomenula si na Ľudovíta Felda jeho žiačka, ktorá čítala súpis košických židov. Pracovala ako pisárka a dostala príkaz spísať zoznam židov určených na deportácie podľa ich bydliska. Učiteľ už v jej v zozname chýbal. Vynechala ho.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (26)
Obrázok blogu

Buch! Z hrmotom sa zavreli dvere na nákladnom železničnom vozni. A na ďalšom a zas a znova. V jednom z nich čakal na transport do neznáma košický maliar Ľudovít Feld. Bol trpaslík, zabral len málo miesta, preto si mohol sadnúť. Hlavu mal položenú na kolenách, premietal si udalosti posledných dní.

 Len pred necelým mesiacom (v apríli 1944) si musel pripnúť, tak ako všetci židia v meste, na kabát žltú hviezdu. O pár dní nato vyšlo nariadenie: do 48 hodín si zbaliť najnutnejšie a hlásiť sa v teheľni na okraji mesta. Nie každý poslúchol. Na ich ulici zastali nákladné autá. Vyskákali z nich sálášiovci. Všetkých obyvateľov ulice vyhnali von z ich príbytkov. Niektorých od taniera polievky, bolo poludnie. Čítali zoznam. Všetkých členov jeho rodiny, susedov, každého, koho meno na ňom bolo, nahnali na korbu. Ulica stíchla, vyľudnila sa. Niekoľkí sa vrátili domov, neboli na zozname. Medzi nimi aj on. V prázdnom byte prebdel celú noc. Ráno sa rozhodol. Do plecniaka si zbalil svoje maliarske potreby a vykročil smerom k teheľni. Zabúchal na bránu, chcel byť čím skôr medzi svojimi. Vpustili ho.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

V teheľni bol zberný tábor. Na malom priestore sa tlačilo 12tisíc ľudí. Všetci boli vystrašení, nevedeli kam pôjdu, čo s nimi bude. Napriek tomu, dni čakania na trasport prebiehali podobne ako pretým, vonku. Ráno hygiena, nejaké jedlo, modlenie. Počas dňa pomerne voľný pohyb, rozhovory o neistej budúcnosti. Ak by sme si odmysleli stiesnené životné podmienky, vysoké múry a ozbrojenú stráž, bol by to takmer civilný život. Kým nezačali transporty. Potom to už bolo zúfalstvo, náreky, smútok. Feld to všetko spolu s nimi prežíval a zaznamenával. Ešte včera kreslil tie všedné aj dramatické výjavy v surrealistickom postredí, zaujal aj nemeckého veliteľa tábora. Podarilo sa mu preniknúť do časti tábora, kde mal svojich najbližších. Boli nešťastní, že ho vidia, mysleli si že ostal vonku. Nemohol ísť s nimi v jednom transporte, prišiel neskôr, bol na inom zozname. Rozlúčili sa. Dúfali, že sa čoskoro uvidia. Dnes sa čakanie skončilo aj pre neho. Rušeň zapískal, vlak sa pohol. Zdvihol hlavu a poprosil svojho súputnika, ktorý stál pri okne, nech ho k nemu zodvihne, pre neho bolo privysoko. Chcel ešte uvidieť mesto, ktorého každé zákutie poznal, nakreslil alebo namaľoval. Teheľňa bola vysoko nad mestom, viedla do nej odbočka z električkovej trate. Tá mala rovnaký rozchod ako železničná trať, takže transport mohol byť vypravený rovno zo zberného tábora. Počas cesty na stanicu bol pekný výhľad na májové Košice. Pohľadom cez malé zamrežované okno sa umelec lúčil so svojím rodným mestom. Strastiplná cesta trvala tri dni. Konečná. Osvienčim.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu

Košická teheľňa, autorský grafický list

Znovu buchot, tentoraz sa dvere na vozňoch otvárali. Ozývali sa nemecké povely, štekot psov. Po nekonečnej, pomalej ceste sa zrazu všetko zrýchlilo. Zaznel príkaz odovzdať batožinu. V priebehu pár sekúnd prišiel o svoje ceruzky, štetce, skicáre a už stál v dlhočiznom hadovitom rade, ktorý sa pomerne rýchlo posúval k budovám, z ktorých komínov sa valil hustý čierny dym. Rad postupoval smerom ku stolíku, pri ktorom stál muž bielom plášti a dvaja vojaci. Muž v plášti občas niekoho vyvolal zo zástupu. Takmer všetci pokračovali ku komínom o ktorých si myslel, že patria priemyselnému závodu, kde bude pracovať. Keď prišiel ku stolíku, muž v plášti na neho ukázal, jeden z vojakov ho vytiahol zo zástupu. Povolanie?! - opýtal sa ho muž. Feld odpovedal: Ich bin Maler. Po tejto odpovedi muž prikázal vojakom: Ponechať, neostrihať! S malou skupinkou vyselektovaných ho odviedli. (8 mesiacov pred oslobodením tábora na prácu už veľmi nevyberali, 90% novoprišelcov išlo rovno do plynu) Ubytovali ho medzi deti. Večer sa k nemu priplazil jeden Poliak, pýtal sa ho na Varšavu. Od neho sa dozvedel, že komíny patria krematóriu. Tam smeroval zástup. Prišlo mu zle. Jeho najbližší už asi boli po smrti. Ráno zistil, že muž v bielom plášti je doktor Mengele. Ten si na pokusy vyberal zo zástupu telesne aj duševne postihnutých, deti, dvojičky, trpaslíkov. Títo za cenu nesmierneho utrpenia žili o pár dní dlhšie. Aj on mal byť pokusným králikom v jeho laboratóriu. Mengele ho omilostil vďaka tomu, že bol maliarom. Paradoxne mu zachránil život. Dostal príkaz: Kresliť, kresby odovzdať! Pre Mengeleho zaznamenával typológiu menejcenných, podradných bytostí, židov, rómov, postihnutých. Videl tú najväčšiu hrôzu aká sa len dá predstaviť, tú však tam kresliť nemohol. Tieto apokalyptické obrazy sa však hlboko vryli do jeho pamäti. Pred oslobodením tábora (15. januára 1945) preživších čakal posledný transport. Vyhnali ich na pochod smrti. Skorý príchod frontu a spojenecké bombardovanie ho prerušil. Feld tábor smrti prežil. Opísaných deväť mesiacov jeho života bolo pre neho dlhšími ako celý jeho neobyčajný, zaujímavý život.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Ľudovít Feld sa narodil 19. 3. 1904 v Košiciach, v chudobnej židovskej rodine. V útlom detstve ťažko ochorel, prestal rásť. Jeho otec sa naučil čítať až v dospelosti, mama nikdy. Bol jedným z deviatich detí. Doma obrazy na stenách nevidel, iba vlhké plesnivé fľaky. Rodičia jeho dráhu uplatnenia neformovali, okrem toho, že mu umožnili študovať na reálke. Tu sa prvýkrát stretáva s výtvarným umením a prejavuje jeho talent. Výtvarnú výchovu ho učí maliar Samo Oravec, ktorý ho upozorní na Eugena Króna a jeho školu. V roku 1921 sa stáva sa jej žiakom, spolu Jakobym, Collinásym, Sokolom, Kontulym a ďalšími neskôr významnými maliarmi. V Krónovej výtvarnej škole, svojho času najvýznamnejšej na Slovensku, sa predstavili a mali prednášky poprední mladí avantgardní maliari Foltýn, Schiller, Bortnyik a ďalší, väčšinou maďarskí exiloví umelci. Ovplyvnili tvorbu Krónových žiakov. Feld si ich nový štýl vyjadrenia vyskúšal, ale neoslovil ho. Zaujal ho však sociálny rozmer ich tvorby. Hlavne dráma mesta a mestského človeka v grafike jeho učiteľa Króna. V roku 1925 odchádza študovať na Akadémiu do Budapešti. Zdrží sa tam osem rokov. Nie preto, že by bol zlým študentom. Práve naopak, jeho profesori Rudnay a Olgyai-Matirko pôvodom zo Slovenska, mu umožnili brať štipendium, mať zadarmo ateliér a modely. Obľúbili si ho, vedeli že pochádza zo slabých sociálnych pomerov a okrem vzdelávania mu aj takto pomáhali. Najmä v rokoch hospodárskej krízy. Jeho tvorbu, keďže obaja boli významní grafici nasmerovali ku kesbe, akvarelu a ostatným grafickým technikám. V roku 1933 sa v Maďarsku výrazne mení politická klíma. Feld ako cudzinec a žid prichádza o štipendium, vyhostia ho. Vracia sa do Košíc. Nemá byt ani zamestnanie. Aby sa uživil začína maľovať mesto, jeho ulice, zákutia, dvory. V roku 1933 si otvára súkromnú výtvarnú školu. Začína jeho dlhá, úspešná pedagogická činnosť. V roku 1938 sú Košice sú pripojené k Maďarsku. Židia majú obmedzené občianské práva, Feld nesmie opustiť mesto. Maľuje ošarpané domy, smutné ulice mesta, ako ekvivalent kvality života v ňom. V máji 1944 ho celou rodinou deportujú do Osvienčimu. Prežijú len dvaja súrodenci. Po oslobodení sa na krátko vracia do Košíc. Odchádza na vidiek. Mesto mu pripomína prežité utrpenie. Aby sa odpútal od spomienok zobrazuje život na dedine, prácu jej obyvateľov. V roku 1946 odchádza na tri roky ku sestre do Bratislavy. Aj tu maľuje ulice starého mesta. V roku 1949 sa definitívne vracia do Košíc. Vyrovnaný s prežitým, zobrazuje drámu teheľne a kocentráku. Pokračuje v pedagogickej práci, väčšina povojnových košických výtvarníkov začína u neho. V tej dobe je preferovaný len jeden umelecký smer - socialistický realizmus. Feld z neho preberá len socálny motív. Umelý hrdinský pátos novej doby v jeho dielach chýba. Do svojich diel s pracovnou tématikou vkladá osobnú lyriku všedného dňa. Celý život pokračuje v zaznamenávaní meniacej sa podoby Košíc. V portrétoch niekoľkých generácií košičanov zachytáva čaro atmosféry, tichého šťastia. Až do vysokého veku ho vídavať v uliciach mesta s neodmysliteľnou ceruzkou a skicárom. Aj keď už nevychádza stále tvorí. Starobu prežíva osamote. Až na zopár výnimiek ho nenavštevujú ani jeho úspešní žiaci. Po veľkých duševných a telesných utrpeniach zomiera 18. 5. 1991 vo veku 87 rokov.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu

 Mäsiarska ulica, kresba ceruzou

Po umelcovi ostali tisíce výtvarných diel. Aj keď bol v styku s modernou, nikdy nemal ambíciu vytvoriť si vlastný modernistický štýl. Jeho tvorba vychádza z kresliarskej virtuozity, poctivého realistického maliarstva, umocneného jeho osobnou čistotou, humánnosťou, vrúcnosťou. Vo svojej tvorbe dospel k dualizmu, svet vidí dokumentaristicky presne a zároveň do nej vnáša svoj osobný vzťah a skúsenosť so zobrazovaným.

Veľká časť jeho diel je v zahraničí, v Amerike, Izraeli, v záp. Európe. Stali sa vyhľadávanými pre niekoľko vĺn emigrantov pre svoju poetiku a spomienky na svoje mesto, starú vlasť. Jeho diela sú zastúpené v Galériách na Slovensku, Maďarsku, USA, v súkromných zbierkach, rodinné portréty sú v mnohých košických domácnostiach. Autoportrét s kapucňou je zo zbierky Múzea Vojtecha Löfflera, ukážky z tvorby umelca sú zo zbierky autora blogu.

Obrázok blogu

Trh na Dominikánskom námestí, akvarel

Raz za čas, obvykle prinejakom výročí umelca, niektorá z košických galérií usporiada výstavu diel autora. Košice si 100. výročie narodenia Ľudovíta Felda pripomenuli udelením ceny mesta za rok 2004 in memoriam. (bol jedným z množstva ocenených, kto si to už dnes pamätá) Mesto si urobilo čiarku, nič ho to nestálo. Umelec, ktorý bol neodmysliteľnou súčasťou mesta, pre ktorého Košice boli všetkým, si zaslúži viac. V Košiciach je množstvo ulíc pomenovaných po zaslúžilých členoch KSČ. Nemohla by sa niektorá menovať aj podľa umelca, ktorý bol zrastený s mestom? Bol výborným pedagógom. Prečo niektorá ZUŠ, ŠUPka nenesie jeho meno? V historickom centre Bratislavy stoja sochy čumilov, paparazziov a im podobné gýče. Snáď len "Schöne Náci" má svoje opodstatnenie, aj keď v porovnaní s Feldom bol len figúrkou. V košickom centre našťastie podobné výtvory nemáme. Nemáme takmer žiadne. Je tu len výborná podobizeň Júliusa Jakobyho od Juraja Bartusza a dve sochy maďarských umelcov: František Rákoczi II. a Sándor Márai, aj to v bočných uličkách. Niekde v parku pri Michalskej kaplnke, jeho obľúbenom stanovišti, by mohla byť umiestnená jeho podobizeň, ako sedí na malej skladacej stoličke s ceruzkou v ruke a skicárom na kolenách. Mladá generácia košičanov si ho už takto nepamätá. V Košiciach stále tvorí niekoľko jeho žiakov. Mohli by takýmto spôsobom splatiť dlh svojmu učiteľovi. Zdá sa že na Felda si relevantne spomenula iba jeho žiačka pred deportáciami. Zanechajme pamiatku pre ďalšie generácie na vzácneho umelca, malého Veľkého človeka, ktorý mladým odkázal:"Prekonávajte problémy ľudstva, hľadajte dobro! Je ľahké byť zlým. Dobru sa treba naučiť. Dobru!

Obrázok blogu

 Pamätná tabuľa deportovaným obetiam na stene synagógy na Puškinovej ulici.

Obrázok blogu

Sme tu 21. 4. 1944 nevieme kde nás berú. Tibi

Nápis v synagóge objavený po šesťdesiatich rokoch. Keď sa zaplnila teheľňa, židov pred deportáciami internovali aj v synagógach, nápravnom zariadení pre mladistvých a policajnom riaditeľstve.

Obrázok blogu

Symbolický náhrobný kameň obetiam holokaustu na židovskom cintoríne. Davidova hviezda je z kopule terajšieho Domu umenia, bývalej synagógy.

Foto: Anton Mikita

 Ďalšie diela autora: 

Obrázok blogu
Obrázok blogu

 

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

 

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

 

Peter Kobelák

Peter Kobelák

Bloger 
  • Počet článkov:  52
  •  | 
  • Páči sa:  28x

Väčšinou som v menšine. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu